4 Diskusia výsledkov výskumu
4.1 Prevalencia foriem sexuálneho obťažovania
Primárnym cieľom výskumu bolo odhadnúť populačné proporcie jednotlivých foriem sexuálneho obťažovania u študentov a študentiek slovenských vysokých škôl. Celkovo boli zisťované skúsenosti s dvadsiatimi rôznymi scenármi sexuálneho obťažovania, ktoré vychádzajú z modifikovaného dotazníka SEQ (Fitzgerald et al., 1988), (plný zoznam otázok sa nachádza v sekcii 3.1.). Týchto dvadsať konkrétnych scenárov spadá do troch skupín, resp. klastrov obťažovania, ktorými sú (1.) rodovo motivované obťažovanie (scenáre 1-8), (2.) neželaná sexuálna pozornosť (scenáre 9-16), a (3.) sexuálny nátlak (scenáre 17-20) (Fitzgerald, 1990; Fitzgerald, Swan & Magley, 1997; Fitzgerald et al., 1988).
Celkovo až 76.23 % (N = 1134) respondentov a respondentiek uviedlo, že zažilo aspoň jednu z foriem rodovo motivovaného obťažovania, 45.98 % (N = 666) zažilo neželanú sexuálnu pozornosť a 2.96 % (N = 43) sexuálny nátlak. V porovnaní s predchádzajúcimi výskumami, ktoré boli uskutočnené napr. v Českej republike (Šaldová, Tupá & Vohlídalová, 2009; Vohlídalová 2009; Kolářová, Smetáčková & Pavlík, 2011; Smetáčková & Pavlík, 2011), ide najmä v prípade rodovo motivovaného obťažovania a neželanej sexuálnej pozornosti o vyšší výskyt týchto skúseností. V našom výskumnom dizajne však zohľadňujeme aj skúsenosti s obťažovaním zo strany iných študentov a študentiek, nie len zo strany vyučujúcich, čo môže byť potenciálnym vysvetlením častejších skúseností so sexuálnym obťažovaním (Huerta et al., 2006). Ďalším z potenciálnych vysvetlení môže byť aj vyššia miera tolerancie obťažujúceho správania vo forme rodovo motivovaného obťažovania v prostredí slovenských vysokých škôl. Zároveň nemusia byť tieto prejavy v kolektívoch vôbec chápané ako sexuálne obťažovanie, ale ako bežné či dokonca sociálne očakávané správanie. Aj predchádzajúce zahraničné výskumy poukazovali na rodovo motivované obťažovanie ako značne normalizovanú sociálnu prax v hierarchických štruktúrach vysokého školstva (Fitzgerald et al., 1988; Sekreta, 2006). V prípade rodovo motivovaného obťažovania môže tiež ísť o výrazné a dlhodobo pretrvávajúce rodové stereotypy vo vzťahu k ženám a mužom na Slovensku, čo potvrdili aj ostatné prieskumy (Holubová, 2007; Directorate-General for Justice and Consumers, European Commission, 2016). Miera sexuálneho nátlaku ako najvážnejšia forma sexuálneho obťažovania, ktorá môže napĺňať skutkovú podstatu niektorých trestných činov vymedzených v trestnom zákone, je porovnateľná s inými výskumami (viď napr. Vohlídalová, 2009; Smetáčková & Pavlík, 2011).
Pri skúsenostiach s invazívnymi formami sexuálneho obťažovania, akými sú prejavy sexuálneho nátlaku, však musíme tiež predpokladať nižší stupeň vykazovania skúseností v dotazníkovom šetrení. Vychádzame tiež z predpokladu, že ide o značne stigmatizujúcu skúsenosť, študenti a študentky môžu prežívať hanbu a poníženie, čo im bráni v zdôverení sa so skúsenosťou aj cez anonymizovaný dotazník. Pre niektorých respondentov a respondentky môže totiž oživovanie si traumatických spomienok v pamäti vyvolať nepríjemné emočné stavy, ktorým sa môžu chcieť vedome vyhnúť tak, že negujú skúsenosť so sexuálnou viktimizáciou53. Pri zbere dát sme študentom a študentkám odporúčali, aby si v prednáškovej miestnosti presadli – chceli sme im tak umožniť súkromie pri vypĺňaní dotazníka. Nie vždy však mali túto možnosť a zriedkavo ju využívali.
Celkovo výrazne vyššie percento respondentov a respondentiek pritom uviedlo , že boli vystavení sexuálnemu obťažovaniu skôr opakovane než jednorázovo. Išlo o 86 % z tých respondentov a respondentiek, ktorí a ktoré zažili rodovo motivované obťažovanie, 78 % z tých respondentov a respondentiek, ktoré zažili neželanú sexuálnu pozornosť, a 50 % z tých respondentov a respondentiek, ktoré zažili sexuálny nátlak. Tieto zistenia sú v súlade s výsledkami mnohých predchádzajúcich výskumov v Európe a severnej Amerike (viď napr. Shinsako, Richman & Rospenda, 2001). Poukazujú tak na to, že pri sexuálnom obťažovaní sa zvyčajne nejedná o jednorazový akt, ale skôr o pretrvávajúcu a opakovanú sociálnu prax v organizácii (Konrad & Gutek, 1986; Hearn & Parkin, 1995; Křížková, 2006). Zároveň môžu tieto výsledky naznačovať, že ide o systémovú záležitosť, ktorá je na školách prehliadaná aj preto, že mnohé vysoké školy nemajú vytvorené interné mechanizmy a nástroje prevencie, nahlasovania a riešenia prípadov sexuálneho obťažovania (Smith & Freyd, 2013, 2014).
V medziach prevalencie individuálnych foriem rodovo motivovaného obťažovania (scenáre 1-8) sa najčastejšie objavovalo rozprávanie vtipov alebo príbehov so sexuálnym podtónom (51.6 % respondentov a respondentiek). Taktiež skoro polovica študentov a študentiek (43,4 %) mala skúsenosť s komentovaním a hodnotením vzhľadu. Tretina zažila útočné poznámky a nemiestne sexuálne komentáre. Rozšírené rodovo motivované obťažovanie sa pritom v akademickom prostredí podieľa na vytváraní nepriateľského prostredia, ktoré ovplyvňuje vzťahy v organizácii a môže mať zásadný vplyv na sebahodnotu študentov a študentiek a na ich psychické zdravie (Fitzgerald, Swan & Magley, 1997). Osobitne vysoké percento skúseností s komentovaním a posudzovaním vzhľadu v akademickom prostredí možno považovať za neprofesionálne a ponižujúce. Ide o sociálnu prax, ktorá je spojená s objektivizáciou a zhadzovaním mužov a žien v profesionálnom prostredí hodnotením ich tela – hlavne u študentiek, no v menšej miere aj u študentov (Uggen & Blackstone, 2004; Cordina & Berdhal, 2008). Ukazuje sa, že študenti a študentky majú v akademickom prostredí najčastejšie skúsenosti s vytváraním nepriateľského či ponižujúceho prostredia.
Z foriem neželanej sexuálnej pozornosti sa najčastejšie stretávame s tzv. zízaním (22,2 % študentiek a študentov), pokusmi o diskutovanie o sexe, keď sa to netýka výučby (21,3 %), prejavovaním neželanej sexuálnej pozornosti (14,8 %) a opakovanými žiadosťami o stretnutie napriek odmietnutiu (14,5 %). Pri týchto scenároch už hovoríme o sexuálnom obťažovaní namierenom voči konkrétnej osobe, kedy dochádza k snahe o nadviazanie sexuálneho alebo romantického kontaktu napriek odmietnutiu (Rotundo, Nguyen & Sackett, 2001). Značnú rolu pri týchto prejavoch obťažujúceho správania zohráva autorita a pozícia moci, voči ktorým môže byť náročné sa vzoprieť. Avšak aj v rovesníckych vzťahoch môže byť snaha vzoprieť sa neželanému správaniu podriadená sociálnej kontrole, napr. ak je táto snaha vnímaná kolektívom ako nadmerná precitlivenosť. Bez rozdielu toho, ako silne prítomný je aspekt sociálnej hierarchie a kontroly, v prípadoch neželanej sexuálnej pozornosti môže ísť o podstatné znevažovanie a zhadzovanie, rovnako ako aj o zasahovanie do súkromia obťažovaného človeka (Johnson, Widnall & Benya, 2018).
Najzriedkavejšou zo všetkých skúseností sa javí zároveň najinvazívnejšia forma sexuálneho obťažovania, tzv. sexuálny nátlak. Tento klaster skúseností so sexuálnym obťažovaním sa prejavuje v podobe sexuálnych návrhov, vydierania alebo úplatkárstva (Gruber, 1992). Prevalencia jednotlivých foriem sa medzi študentmi a študentkami pohybovala medzi 0.3 % a 2.6 %. Najviac respondentov a respondentiek (2,6 %) zažilo situácie, kedy im niekto naznačoval výhodu za sexuálne zblíženie. V medziach týchto scenárov hovoríme o tzv. quid pro quo sexuálnom obťažovaní (Holland & Cortina, 2016), teda obťažovaní „niečo za niečo“, kedy sa snaží páchateľ/ka priamo zneužiť svoju moc na dosiahnutie sexuálneho zblíženia. Sexuálne obťažovanie „niečo za niečo“ môže mať zásadný vplyv na fyzické i psychické zdravie obete. Zároveň ide o čin, ktorý môže napĺňať skutkovú podstatu niektorých trestných činov vymedzených v trestnom zákone.
Vo všeobecnosti sa nepreukázali významné rozdiely v prevalenciách individuálnych či agregovaných foriem sexuálneho obťažovania na základe pohlavia/rodu. Na základe Bayesiánskych analýz sme nedetekovali rozdiel vo väčšine individuálnych foriem (t. j. dvadsiatich rôznych scenárov) sexuálneho obťažovania. Na úrovni individuálnych scenárov sa u mužov študentov častejšie objavili len skúsenosti s používaním zjavných sexuálnych materiálov a s diskutovaním o sexe, keď sa to netýkalo výučby. Nakoľko sa tieto skúsenosti podľa dát udržiavali hlavne v rovesníckych kolektívoch, môžeme predpokladať, že ide o skúsenosti spojené s predstavami a normami maskulinity (nielen) v študentskom prostredí. To, že ide o normalizované správanie, však neznamená, že je všetkými účastníkmi akceptované a že nemá dopad na ich kvalitu života. U žien študentiek sa vo vyššej miere objavuje zvýhodňovanie na základe pohlavia, opakované žiadosti o stretnutie a nepríjemné dotýkanie. Nemožno však hovoriť o systematických rozdieloch alebo špecifikách obťažovania, ktoré by zažívali len muži študenti či len ženy študentky. Bayesove faktory tiež mierne naznačovali absenciu rozdielov medzi pohlaviami v spomínaných troch klastroch – rodovo motivované obťažovanie, neželaná sexuálna pozornosť a sexuálny nátlak.
4.2 Páchatelia/ky a miesta výskytu sexuálneho obťažovania
V rámci jednotlivých klastrov sexuálneho obťažovania sa rodovo motivovaného obťažovania najčastejšie dopúšťali študenti a učitelia mužského pohlavia (33 %, resp. 30 %), na neželanej sexuálnej pozornosti sa najviac podieľali študenti muži a študentky ženy (50 %, resp. 32 %), a najčastejšími páchateľmi sexuálneho nátlaku boli študenti muži a študentky ženy (26 %, resp. 32 %). V porovnaní so ženami sa u mužov ukázalo takmer dvakrát vyššie riziko páchania sexuálneho obťažovania. Toto zistenie potvrdzujú aj zahraničné výskumy (viď napr. Huerta, 2006; Vohlídalová, 2009; Smetáčková & Pavlík, 2011; Rosenthal, Smith & Freyd, 2016). V slovenskom akademickom prostredí sa tak potvrdzuje, že ide o obťažujúce správanie, ktoré je normalizované zo strany mužov (učiteľov i študentov), čomu by mala byť prispôsobená potenciálna prevencia. Z hľadiska jednotlivých klastrov sexuálneho obťažovania sú muži približne dvakrát náchylnejší páchať formy rodovo motivovaného obťažovania a neželanej sexuálnej pozornosti. Tieto výsledky môžu súvisieť s rodovou socializáciou mužov, ale aj so samotnými organizáciami, kde je takéto správanie z ich strany považované za prirodzené či normálne (McDonald, 2012). Avšak v oblasti sexuálneho násilia nebol z hľadiska pohlavia/rodu detekovaný signifikantný rozdiel medzi páchateľmi a páchateľkami – celkom pravdepodobne v dôsledku nízkej miery výskytu takýchto prípadov.
Jednoznačne najčastejším páchateľom sexuálneho obťažovania vo všetkých troch klastroch sú študenti alebo študentky, a teda najčastejšie sa obťažujúce správanie objavuje v rovesníckych kolektívoch. To naznačuje, že sú v kolektívoch mladých ľudí značne normalizované sexistické stereotypy a sexualizácia vzťahov, ako aj vzájomné hodnotenie výzoru (Sivertsen et al., 2019). Napriek normalizácii tejto sociálnej praxe však musíme predpokladať, že aj skúsenosť s obťažujúcim správaním od rovesníčky či rovesníka (t. j. inej študentky či študenta) môže mať zásadný vplyv na pocit bezpečia (napr. na internáte), či na výsledky štúdia a vzťah ku kolektívu. Zaujímavé je tiež vysoké percento študentiek, ktoré obťažujú študentov mužov, čo celkom vyvracia mýtus, že obťažovania sa dopúšťajú výhradne muži, a že obeťami sexuálneho obťažovania sú výhradne ženy (Fitzgerald & Ormerod, 1991; De Judicibus & McCabe, 2001). Zároveň však môže ísť o prejav všeobecnej normalizácie obťažujúceho a invazívneho správania. Pre mužov študentov môže byť skúsenosť s obťažovaním a násilím stigmatizujúca kvôli sociálnym rolám a diskurzom o maskulinitách, ktoré im bránia vo vyhľadávaní spravodlivosti či pomoci (Pryor, 1985; Konrad & Gutek, 1986). Rodové rozdiely v prežívaní sexuálneho obťažovania a vysporiadávaní sa s jeho dôsledkami si však v slovenských podmienkach vyžadujú ďalší kvantitatívny aj kvalitatívny výskum.
Celkovo sa učitelia a učiteľky objavili ako osoby, ktoré sa správali obťažujúco až v 34 % prípadov. Najčastejšie sa vysokoškolskí učitelia a učiteľky objavovali v prípadoch rodovo motivovaného obťažovania (až v 42 % prípadov) a ani pri prípadoch sexuálneho nátlaku ich zastúpenie nebolo zanedbateľné (22 %). Je pritom potrebné vziať do úvahy, že v porovnaní s kontaktmi s inými študentmi a študentkami majú mladé ženy a muži vo vysokoškolskom prostredí výrazne menej kontaktu s vyučujúcimi, a tým aj menej príležitostí zažiť od nich obťažovanie. V prípade páchateľov a páchateliek na učiteľskej pozícii dominujú muži, a to hlavne vo vzťahu k študentkám. Tieto výsledky sú tiež v súlade so zahraničnými výskumami. Zo strany učiteliek zažili respondentky najčastejšie znevýhodňovanie na základe pohlavia, zatiaľ čo študenti muži od nich zažívali hlavne zvýhodňovanie na základe pohlavia. Zvýhodňovanie a znevýhodňovanie respondentov a respondentiek môže súvisieť so sexistickými stereotypmi učiteliek žien voči študentom a študentkám (Šaldová, Tupá & Vohlídalová, 2009; Smetáčková & Pavlík, 2011). Ak hovoríme o obťažujúcom správaní zo strany vyučujúcich, musíme tiež predpokladať, že ide v akademickom prostredí o osoby, ktoré disponujú autoritou a určujú pravidlá štúdia (Malovich & Stake, 1990; Clarke, 2020). Keďže sa vzťah medzi učiteľmi/učiteľkami a študentmi/študentkami javí z hľadiska mocenských pozícií ako najproblematickejší, je dôležité, aby vysoké školy venovali práve tomuto aspektu pozornosť v podobe prevencie a intervenčných opatrení (McKinney, Olson & Satterfield, 1988; Johnson, Widnall & Benya, 2018).
Respondenti a respondentky mali taktiež pri každom scenári možnosť uviesť miesto, kde sa k danej forme sexuálneho obťažovania dochádzalo najčastejšie. Z výsledkov vyplýva, že sa sexuálne obťažovanie deje najčastejšie počas vyučovania a v rámci prestávok (28 %, resp. 28 %), ako aj na internátoch (19 %). Z výsledkov je zjavné, že sa skoro 60 % prípadov obťažovania deje v primárnych školských priestoroch, čo by tiež mali zohladňovať potenciálne preventívne programy na akademickej pôde. Internáty a ubytovne je tiež nutné vnímať ako priestory vysokoškolskej pôdy, v ktorých sa študenti a študentky pohybujú, preto nemožno zabúdať na prevenciu a vzdelávanie zamestnancov a zamestnankýň aj na týchto miestach. Ide totižto o „izolované“ prostredia, v ktorých rastie riziko sexuálneho obťažovania a jeho invazívnosť (Johnson, Widnall & Benya, 2018).
Z hľadiska klastrov sexuálneho obťažovania, rodovo motivované obťažovanie sa najčastejšie vyskytuje počas edukačného procesu a v rámci prestávok. Neželaná sexuálna pozornosť sa najčastejšie deje počas prestávok a v prostredí internátov. Sexuálny nátlak sa taktiež najčastejšie odohráva na internáte a počas prestávok. Z tohto vyplýva, že práve rodovo motivované obťažovanie je silne prítomné na školskej pôde a v rámci vyučovacieho procesu. Ak je dlhodobé, môže mať negatívne dôsledky na študijné výsledky.
4.3 Rizikové faktory prevalencie sexuálneho obťažovania
Z hľadiska pohlavia/rodu sa analýza výsledkov výskumu zamerala aj na otázku, aké je riziko skúseností študentov mužov a študentiek žien so sexuálnym obťažovaním. Z hore uvedeného vyplýva, že vo väčšine foriem sexuálneho obťažovania nepozorujeme signifikantný rozdiel medzi pohlaviami/rodmi, aj keď vidíme isté tendencie pri jednotlivých scenároch. U respondentiek je významne vyššie riziko, že ich budú zvýhodňovať na základe pohlavia a že ich niekto bude opakovane volať na stretnutie napriek odmietnutiu, alebo že zažijú nepríjemné dotýkanie. U respondentov je zase významné vyššie riziko, že sa s nimi niekto bude pokúšať diskutovať o sexe alebo bude používať zjavne sexuálne materiály, aj keď sa to netýka výučby.
Podľa výsledkov výskumu sa ako rizikové zdajú dve charakteristiky – vek a neheterosexuálna sexuálna orientácia (resp. LGBTI identita). Vek vyšší ako 23 rokov bol asociovaný s mierne nižším rizikom rodovo motivovaného obťažovania, zatiaľ čo neheterosexuálna orientácia bola asociovaná s 35-percentne vyšším rizikom neželanej sexuálnej pozornosti a 81-percentne vyšším rizikom sexuálneho nátlaku. V prípade nižšieho rizika rodovo motivovaného obťažovania vo veku vyššom ako 23 rokov môžeme predpokladať, že s vekom študentov a študentiek stúpa aj ich sociálny status v organizácii, takže sa nestretávajú s takýmito prejavmi neférového zaobchádzania. Posledné ročníky v mnohých odboroch tiež zriedkavejšie navštevujú priestory školy, takže majú zriedkavejšie skúsenosti s obťažovaním priamo na škole počas výučby alebo prestávky. V neposlednom rade vyšší vek a ročník tiež môžu znamenať, že majú študenti a študentky vytvorené stratégie ako sa vyhýbať ľuďom, ktorí sa dopúšťajú rodovo motivovaného obťažovania alebo neželanej sexuálnej pozornosti. Dáta zároveň poukazujú na vyššiu prevalenciu obťažovania u skupiny LGBTI ľudí vo výskumnej vzorke. Ide však o malú časť vzorky (len 3,5 % všetkých respondentov a respondentiek sa identifikovalo ako LGBTI osoby) a zároveň je miera empirických dôkazov v prospech tohto efektu veľmi nízka. Preto by tieto výsledky mali skôr viesť k ďalšiemu výskumu. Jedným zo zdôvodnení môže byť rodová nekonformnosť niektorých LGBTI ľudí, ktorí nespĺňajú sociálne normy spojené s konštrukciou femininity i maskulinity (Sue et al., 2007; Lilienfeld, 2017).
Zároveň boli analyzované ďalšie tri multinominálne rizikové faktory: rok štúdia, odbor štúdia a lokalita fakulty, separátne pre všetky tri klastre sexuálneho obťažovania. Analýza ukázala, že jediným robustným efektom je rozdielne riziko rodovo motivovaného obťažovania v závislosti od odboru štúdia. Teda v porovnaní s referenčnou skupinou študentov a študentiek filozofických, humanitných, pedagogických alebo teologických odborov bolo zistené vyššie riziko skúseností s rodovo motivovaným obťažovaním vo všetkých ostatných skupinách odborov – najvyššie u študentov a študentiek zdravotníckych odborov (o 32 %) a technických odborov (o 21 %). Toto významne nižšie riziko sexuálneho obťažovania študentov a študentiek filozofických, humanitných, pedagogických alebo teologických odborov môže súvisieť s tým, že sa tieto odbory venujú témam ľudských práv, rodovej rovnosti či etiky. Výsledky môžu tiež súvisieť so zastúpením mužov a žien na učiteľských pozíciách či medzi študentmi a študentkami. Predchádzajúce výskumy totiž tiež poukazovali na špecifiká niektorých vedných odborov (viď napr. Rosenthal, Smidt & Freyd, 2016; Swartout, 2018), ktoré však nemôžeme vnímať ako problém konkrétneho odboru, ale skôr ako výsledok rodového zastúpenia v organizácii, hodnôt a kultúry v danej komunite (Hearn & Parkin, 1995; Šaldová, Tupá &Vohlídalová, 2009).
Ako súhrnnejšiu alternatívu sme analyzovali, či rizikové faktory dokážu predikovať závažnosť sexuálneho obťažovania. V tomto ohľade bol vyšší ročník štúdia pozitívne asociovaný so závažnosťou sexuálneho obťažovania, no veľkosť efektu bola malá, podobne ako miera dôkazov v prospech tohto efektu. Sexuálna orientácia sa opäť objavuje medzi rizikovými faktormi aj z hľadiska závažnosti sexuálneho obťažovania, čo v realite môže byť spojené s výraznými negatívnymi predsudkami vo vzťahu k LGBTI ľuďom (Cortina, Swan & Fitzgerald, 1998; Konik & Cortina, 2009) a vyžadovalo by si to osobitný prieskum v tejto populácii. Z globálneho hľadiska však dáta indikujú, že je náročné nájsť robustné prediktory sexuálneho obťažovania. Jeho výskyt je tak naprieč rôznymi demografickými faktormi podobný.
4.4 Dôsledky, vyrovnávanie sa so situáciou a prístup k spravodlivosti
Respondenti a respondentky tiež odpovedali na otázky o tom, aké dopady pociťovali po skúsenosti so subjektívne najzávažnejším incidentom. Dopytovali sme sa tak na subjektívne prežívanie psychických a fyziologických problémov, ktoré mohli vyplynúť z ich skúsenosti s obťažujúcim správaním (Klein & Martin, 2019; Wood et al., 2018). Dáta tak ako v iných výskumoch preukázali, že sa zásadné dopady na psychické a fyzické zdravie v rovnakej miere prejavujú u mužov aj žien (ako píšu Bastiani, Romito & Saurel-Cubizolles, 2019).
Dotazník sa študentov a študentiek dopytoval, aké dôsledky pociťovali s ohľadom na najzávažnejší incident, ktorý zažili. Je však nutné poukázať na to, že intenzita násilia nemusí byť nevyhnutne indikátorom dôsledkov na psychické a fyzické zdravie, keďže dopady sa môžu objaviť aj pri opakovanom rodovo motivovanom obťažovaní. U respondentov a respondentiek výskumu sa najčastejšie objavovali pocity zraniteľnosti, strata sebaistoty a úzkosť. Aj keď ide o dôsledky, ktoré by mohli byť školami vyhodnotené ako menej závažné, je nutné uznať s ohľadom na meritokratické akademické kultúry, že aj tieto dôsledky negatívne ovplyvňujú študijné výkony a akademickú spokojnosť, a preto by nemali byť bagatelizované (Johnson, Widnall & Benya, 2018). Hoci výsledky výskumu poukazujú na pomerne nízky výskyt dôsledkov sexuálneho obťažovania na psychické a fyzické zdravie, je potrebné podotknúť, že súvislosť medzi nepríjemnými symptómami a ich spúšťačmi nie je vždy jednoznačne obeťou subjektívne identifikovaná.
Zaujímalo nás tiež, či študenti a študentky vyhľadávali podporu od svojho okolia. Tretina z tých, ktorí zažili niektorý z incidentov, o svojej skúsenosti niekomu povedala, pričom v tejto skupine išlo častejšie o ženy. Muži, ktorí sa so svojimi skúsenosťami nikomu nezdôverujú, môžu byť ovplyvnení rodovými rolami a očakávaniami, ktoré im bránia vyhľadať pomoc (Pryor, 1985). Keďže sa študenti a študentky najčastejšie zdôverovali svojim spolužiakom a spolužiačkam, rodine a blízkym, môžeme predpokladať, že skúsenosti so sexuálnym obťažovaním často zostávajú v rovine osobných problémov, s ktorými sa chce študent/študentka vysporiadať sám/sama a hľadá oporu v blízkej komunite (cez tzv. sociálny coping). Zdôverenie sa so svojou skúsenosťou niekomu mimo tejto komunity bolo zriedkavé (podobne ako aj v prieskume českej organizácie Konsent, viď Konsen, 2020). Avšak to, že o týchto skúsenostiach majú vedomosť spolužiaci a spolužiačky vysvetľuje, ako sa v akademickom prostredí udržiava neformálny tok informácií a vytváranie tzv. „šepkajúcich sietí“ a „verejných tajomstiev“ (Botti et al., 2019; Johnson, Widnall & Benya, 2018). Silným faktorom sa v tomto ohľade ukázalo scitlivenie na témy sexuálneho obťažovania, keďže s povedomím o sexuálnom obťažovaní rastie tiež pravdepodobnosť, že sa študent/študentka niekomu so skúsenosťou zdôveria.
Pre vysoké školy je najzásadnejším zistením, že len v 1 % prípadov sa začalo na škole vo veci aj nejaké formálne konanie. Zároveň z výsledkov vyplynulo, že čím je obťažovanie invazívnejšie, tým väčšia je pravdepodobnosť, že bude škola nejakým spôsobom konať. Prístup školy má zároveň zásadný vplyv na študentovo/študentkino prežívanie situácie (Smith & Freyd, 2013, 2014; Bellis, 2020), napriek tomu zamestnanci a zamestnankyne zostávajú v skupine osôb, ktorým sa študenti a študentky so svojou skúsenosťou zdôverovali najzriedkavejšie.
Preto nás zaujímalo, aké dôvody viedli študentov a študentky k tomu, že nikomu o skúsenosti nepovedali. Medzi najčastejšími odpoveďami nachádzame dve zdôvodnenia – mysleli si, že sa nejedná o dostatočne závažné konanie, alebo si mysleli, že sa so situáciou vedia vysporiadať sami/y. U mnohých študentov a študentiek tiež môže takéto zdôvodnenie vychádzať z predstavy, že škola nedisponuje spôsobmi ako túto situáciu riešiť a preto zodpovednosť zostáva na nich (Vohlídalová, 2015; Smetáčková, Pavlík & Kolářová, 2009). Prichádzame tak k záveru, že mnohé scenáre z dotazníka predstavujú pre študentov a študentky bežné správanie vo vysokoškolskom prostredí, subjektívne identifikované ako súkromný problém, resp. záležitosť, ktorú musia prekonať sami/y (ako dôvodia De Judicibus & McCabe, 2001; McCabe & Hardman 2010).
Mnohí študenti a študentky si zároveň myslia, že im ich škola neponúkla dostatok informácií o sexuálnom obťažovaní. Len každá desiata žena študentka si myslí, že dostala dostatok takýchto informácií. Toto zistenie je v súlade s prieskumom medzi študentmi a študentkami českých vysokých škôl od českej organizácie Konsent (Konsent, 2020). Nekonanie zo strany školy naďalej zostáva zásadným faktorom, ktorý ovplyvňuje nielen riešenie situácie, ale aj dopady na psychické a fyzické zdravie študenta/študentky (Smith & Freyd, 2014; Bellis, 2020). Scitlivenie a povedomie, ktoré študenti a študentky nadobudnú o téme sexuálneho obťažovania, zároveň zvyšuje šance, že zasiahnu ak budú sami/y svedkami či svedkyňami sexuálneho obťažovania (Potter et al., 2016; Johnson, Widnall & Benya, 2018; Jouriles et al., 2018).
Študentov a študentiek sme sa preto dopytovali na ich názory na prevenciu a riešenie prípadov sexuálneho obťažovania. Aj v týchto výsledkoch však nachádzame len mierne rozdiely v pohlaví/rode, ktoré nemožno považovať za zásadné. Viac ako polovica študentov a študentiek si myslí, že by vedenie školy malo prijať opatrenia na predchádzanie sexuálneho obťažovania (priemerná miera súhlasu s týmto tvrdením bola 65 % u študentiek a 59 % u študentov – spolu 80 % všetkých študentov a študentiek „rozhodne súhlasilo“ alebo „skôr súhlasilo“). Až 9 z 10 študentov a študentiek nesúhlasí s tvrdením, že so sexuálnym obťažovaním sa nedá nič robiť, pričom v tejto téme sú skeptickejší o niečo viac študenti muži (priemerná miera súhlasu s tvrdením je 15 %). Značné množstvo študentov a študentiek si tiež myslí, že sexuálne obťažovanie je zneužitie, ktoré ovplyvňuje kvalitu života (priemerná miera súhlasu s tvrdením bola u študentiek 75 % a u študentov 70 %). S ohľadom na zahraničné verejné prípady spojené s iniciatívou #MeToo sme sa tiež dopytovali, či si študenti a študentky myslia, že má osoba, ktorá zažila sexuálne obťažovanie pred rokmi, nárok na spravodlivosť. Priemerná miera súhlasu s tvrdením, že takáto osoba nemá nárok, bola u študentiek 20 % a u študentov o niečo vyššia – 29 %.
V neposlednom rade nás zaujímalo, čo si študenti a študentky myslia o tzv. horizontálnych vzťahoch (romantických a sexuálnych vzťahoch) medzi vyučujúcimi a študujúcimi (Kuruc & Valkovičová, 2020). Približne polovica z nich si myslí, že vyučujúci by nemali mať romantické vzťahy so študentmi a študentkami (priemerná miera súhlasu bola 56 % u študentiek a 54 % u študentov - 67 % zo všetkých študentov a študentiek uviedlo, že „rozhodne súhlasia“ alebo „skôr súhlasia“ s tvrdením). O niečo vyšší podiel študentov a študentiek súhlasil s tvrdením, že vyučujúci by nemali mať sexuálne vzťahy so študentmi a študentkami (priemerná miera súhlasu bola 62 % u študentiek a 57 % u študentov - 72 % zo všetkých študentov a študentiek uviedlo, že „rozhodne súhlasia“ alebo „skôr súhlasia“ s tvrdením). Z odpovedí respondentov a respondentiek môžeme vyvodiť, že sú takéto vzťahy v akademickom prostredí mnohými vnímané ako nevhodné, potenciálne signalizujúce prekračovanie hraníc a favoritizmus, ako uvádza aj Smetáčková a Pavlík (2011).
Záverom tak hodnotíme, že študenti a študentky považujú sexuálne obťažovanie za riešiteľnú situáciu, v ktorej by malo byť umožnené obeti dožadovať sa spravodlivosti aj po rokoch. Taktiež pociťujú zodpovednosť školy za prevenciu a riešenie prípadov, aj keď minimum z nich bolo školou v téme sexuálneho obťažovania poučených. Pri tom prevencia v akademickom prostredí môže mať rôzne podoby a formy, ktoré nemusia byť limitované len na pomenovávanie neetického správania, ale môžu obsahovať aj odporúčania a informácie o možnosti konzultácií či formálnej sťažnosti (Klein & Martin, 2019; Johnson, Widnall & Benya, 2018; Sabri et al., 2019).
4.5 Povedomie o sexuálnom obťažovaní a jeho vnímanie
Zo všetkých dotazovaných študentov a študentiek vyše dve tretiny vedeli o tom, že je sexuálne obťažovanie postihované zákonom, pričom študenti muži vykazovali vyššiu mieru právneho povedomia. Prekvapivo, ešte vyšší počet študentov a študentiek odpovedal, že v prípade sexuálneho obťažovania je možné obrátiť sa aj na súd. Vo vzťahu k uvedenému je možné predpokladať, že aj keď študenti a študentky nemajú právne povedomie o zákonoch na Slovensku, vďaka správam a príbehom, ktoré médiá spájali s hnutím #MeToo v posledných rokoch, zaregistrovali, že je možné riešiť situáciu i súdnou cestou.
V dotazníku sme sa následne dopytovali, ktoré z uvedených 20 scenárov z 3 klastrov (rodovo motivované obťažovanie, neželaná sexuálna pozornosť a sexuálny nátlak), by naši respondenti a respondentky považovali za „sexuálne obťažovanie“, ak by sa týchto činov dopúšťal vyučujúci/vyučujúca. Keďže aj v medziach antidiskriminačného zákona môže sexuálne obťažovanie predstavovať penzum situácií a scenárov, zaujímalo nás, ktoré z uvedených vnímajú študenti a študentky ako obťažujúce. Predpokladali sme ale, že hierarchia, ktorú vytvára pozícia učiteľa/učiteľky, je silným faktorom, ktorý pridáva k pociťovanej závažnosti správania (Lovaš & Vasková, 2014; Clarke, 2020).
Len 30 % študentov a študentiek považovalo za sexuálne obťažovanie ak vyučujúci/vyučujúca rozprávajú príbehy alebo vtipy so sexuálnym podtónom (napr. na hodine/počas praxe/súkromne v kabinete). Avšak pri ostatných scenároch bolo množstvo študentov a študentiek presvedčených o tom, že sa jedná o sexuálne obťažovanie, značné. S invazívnosťou aktu rástlo aj ich presvedčenie – od nemiestnych sexuálnych poznámok (70 % študentov a študentiek súhlasilo, že ide o sexuálne obťažovanie) až po vyvolávanie dojmu, že sa študent/študentka musí podriadiť, ak chcú, aby s nimi bolo dobre zaobchádzané (92 % študentov a študentiek súhlasilo, že ide o sexuálne obťažovanie). V tomto prípade ide o zásadné zistenie, keďže zákon definuje sexuálne obťažovanie ako vytváranie nepriateľského, zastrašujúceho i ponižujúceho zaobchádzania (Holubová, 2007; Cordina & Berdhal, 2008). Tiež celkom prekvapivo nemožno hovoriť o rozdieloch v senzitivite u študentov a študentiek podľa pohlavia/rodu. Tieto výsledky sú teda pozitívnejším zistením v porovnaní so staršími zahraničnými výskumami (viď napr. Cortina, Swan & Fitzgerald, 1998), kde bola miera scitlivenia voči menej invazívnym prejavom sexuálneho obťažovania veľmi nízka. Napriek tomu vidíme tiež značné rozdiely v citlivosti medzi jednotlivými odbormi. Výsledky ukazujú, že študenti a študentky v zdravotníckych a prírodovedných odboroch vnímajú uvedené scenáre ako sexuálne obťažovanie zriedkavejšie v porovnaní s rovesníkmi a rovesníčkami z iných odborov. To môže znamenať, že v týchto odboroch je obťažujúce správanie častejšie normalizované ako súčasť každodennej socializácie (Swartout, 2018). Zásadným zistením však zostáva, že so scitlivením tiež rastie pravdepodobnosť, že sa študent/študentka niekomu so svojou skúsenosťou zdôverí.
Posledné otázky dotazníka boli formulované s ohľadom na poznanie, ktoré spája názory na sexuálne obťažovanie so stereotypmi o mužskej a ženskej sexualite, ako aj s tzv. mýtami znásilnenia (Lonsway & Fitzgerald, 1995; Quinn, 2002). Vychádzali sme z predpokladu, že názory a postoje prevládajúce v organizácii zásadne ovplyvňujú vyrovnávanie sa so situáciou pre osobu, ktorá obťažovanie zažíva, rovnako ako ovplyvňujú i jej prístup k spravodlivosti (Malovich & Stake, 1990; Hearn & Parkin, 1995). Sledovali sme niekoľko miskonceptov, v ktorých opäť nenachádzame zásadné rozdiely podľa pohlavia/rodu, aj keď z prvého pohľadu na výsledky možno konštatovať zriedkavejšie stereotypné predstavy u študentiek žien. Značné množstvo študentov a študentiek si myslí, že si ženy často vymýšľajú obvinenia zo sexuálneho obťažovania (priemerná miera súhlasu bola 28 % u študentiek a až 42 % u študentov). Zásadné zistenie je tiež to, že sexuálne obťažovanie možno podľa študentov a študentiek vyprovokovať. Priemerná miera súhlasu s tvrdením, že ženy, ktoré sa obliekajú sexuálne atraktívnym spôsobom si koledujú o sexuálnu pozornosť (napr. komentáre) bola u študentiek 39 % a u študentov 53 %. S ohľadom na predchádzajúce výskumy však nešlo o hodnotový výskum, ktorý by komplexne mapoval mieru stereotypov voči mužským a ženským rodovým rolám na Slovensku. Aj s ohľadom na tieto limitované zistenia je však nutné pripomenúť argument Lonsway a Fitzgerald (1995) (ďalej aj u Russell & Trigg, 2004; Lonsway, Cortina & Magley, 2008), že mýty o sexuálnom násilí môžu u mužov a žien slúžiť na rôzne ciele, napríklad na popieranie vlastnej zraniteľnosti, či na prenesenie zodpovednosti za násilie na obeť.
Takáto reakcia nie je neobvyklá pre osoby, ktoré zažívajú post-traumatickú stresovú poruchu, ktorá sa prejavuje aj vedomou snahou vyhýbať sa podnetom pripomínajúcim pôvodnú traumatickú udalosť.↩︎